Peter Damiani, biskup a učiteľ Cirkvi

Branislav Krasnovský
24. februára 2023   Cirkev

Dňa 23. februára si podľa tradičného kalendára pripomíname sviatok jedného z najznámejších teológov a kňazov 11. storočia – sv. Petra Damianiho, učiteľa Cirkvi, talianskeho kamaldulského mnícha a predstaviteľa ranej scholastiky.

Rané detstvo sv. Petra Damianiho

Narodil sa v roku 1006 v talianskom meste Ravenna v mnohodetnej rodine, pričom jeho v tom čase veľmi mladá matka na neho už krátko po jeho príchode na svet zanevrela. Traduje sa, že až tak, že ho odmietala kojiť, a dokonca ho v košíku nechala pred kostolom. Takto opustené dieťa našla suseda, spoznala ho a odniesla matke. Prísne jej dohovorila, takže si dieťa vzala späť.

Malý sv. Peter Damiani však napriek tomu skutočnú materinskú lásku v rodine ako dieťa nezažil. Ešte bol malý, keď obaja jeho rodičia zomreli a zodpovednosť o malého chlapca prevzal najstarší brat. Ten ho vnímal ako nepríjemné bremeno a správal sa k nemu naozaj veľmi tvrdo. Malý Peter musel vykonávať tie najšpinavšie práce, čiastočnou útechou mu bola povinnosť pásť ošípané, to mu tiež pridelil jeho najstarší brat.

Podľa legendy raz pri tomto pasení našiel drahú mincu. Veľmi sa tomu potešil, pretože ako prvé mu prišlo na um, že si kúpi niečo na jedenie a prvýkrát sa do sýta naje. Potom si však spomenul na svojich mŕtvych rodičov a odniesol svoj poklad miestnemu kňazovi. Toho poprosil, aby za rodičov odslúžil Svätú omšu. Dojatý kňaz nakŕmil hladné a špinavé dieťa a rovnako tak odslúžil Svätú omšu za rodičov.

Niekoľko týždňov po tejto udalosti sa do Ravenny vrátil druhý brat malého Petra, ktorý sa volal Damian. Keď videl hladné a utýrané dieťa, vzal ho od najstaršieho brata k sebe, poriadne ho umyl, nakŕmil a začal sa o neho starať s otcovskou láskou. Všimol si tiež, že malý Peter je nesmierne bystrý, začal preto podporovať jeho vzdelanie. Intelektuálny potenciál malého chlapca čoskoro ocenil aj miestny kňaz, s ktorým sa Peter často rozprával o Svätom písme. Bol poslaný do škôl vo Faenze a v Parme, kde získal vyššie svetské vzdelanie. Neskôr, práve na počesť svojho brata Damiána, prijal Peter priezvisko Damiani (čo znamená Damianov syn).

V Parme a vo Faenze patril k tým najlepším žiakom a žil nesmierne nábožne, keď však začal pôsobiť ako učiteľ slobodných umení, jeho nábožnosť čiastočne ochabla. To však ešte netušil, že si ho Boh už vyvolil za jeden zo svojich nástrojov, pomocou ktorého bude šíriť skutočnú katolícku vieru a hodnoty v celej spoločnosti.

Vzdelanec, ktorý opustil sľubnú kariéru a odišiel do kláštora

Hoci Peter Damiani získal v Parme ako učiteľ a vzdelanec nesmiernu slávu, predsa však cítil, že napriek tomuto úspechu v spoločnosti a medzi učencami, stráca jeho život zmysel. Keď tak raz premýšľal o sláve a pominuteľnosti sveta, zarezonovala v jeho vnútri úvaha:

„Naozaj je tento úspech v spoločnosti tým skutočným šťastím? Pomôže to mojej duši k spáse? Kto vie, ako dlho ostanem nažive a či nie je lepšie zachrániť svoju dušu a žiť možno kratšie, ale správne, ako dlhšie a byť zatratený? Nie je cieľom môjho života práve zabezpečiť si život večný a pomáhať dušiam vo svojom okolí, aby činili tiež tak?“

Takéto úvahy priviedli sv. Petra Damianiho k radikálnej zmene života. Začal činiť prísne pokánie, zintenzívnil modlitbu, každý deň sa zúčastňoval Svätej omše a prijímal Eucharistiu. Horlivo začal vykonávať charitatívnu činnosť, staral sa o biednych a chudobných, pretože na vlastnej koži poznal aké ťažké je vyrastať v chudobe, vedel, že len silné a zrelé duše vnímajú chudobu a chorobu ako Božiu odmenu a nie ako trest. Skutočný kresťan nehľadá pozemské poklady, podliehajúce hrdzi a moliam, ani poklady v učenosti a vzdelaní, ale večný život, ktorý možno čerpať z tradície a učenia svätej katolíckej Cirkvi.

Pri svojich úvahách sa raz stretol s dvoma pustovníkmi z kláštora Fonte Avellana, neďaleko talianskeho mesta Gubbia. Vnútorný pokoj, vyrovnanosť, radosť a ozajstná múdrosť, ktorá z týchto kamaldulských pustovníkov pri rozhovore priam prýštila, presvedčila Petra Damianiho, aby sa stal rehoľníkom. Keďže si svojím rozhodnutím nebol celkom istý, zavrel sa na 40 dní vo svojej izby, veľa sa modlil, podroboval sa prísnemu pôstu a pokániu a až po týchto 40 dňoch, keď sa ubezpečil, že jeho úmysel stať sa rehoľníkom je nezvratný, odišiel za týmito pustovníkmi do Fonte Avellana na južnom úpätí Apenín. Tu sa v roku 1035 stal novicom a neskôr zložil aj rehoľné sľuby.

Mnísi v kláštore vo Fonte Avellana boli známi svojou rehoľnou prísnosťou a disciplínou. V celách žili po dvoch, ich strava bola veľmi jednoduchá – žili o chlebe, vode a toto skromné jedlo obohacovala len zelenina a ovocie. Celý deň trávili prácou, modlitbou a čítaním Svätého písma. Peter Damiani však udivoval aj týchto asketických mníchov svojím sebazapieraním a kajúcnosťou. Keď spolubratia navyše spoznali, aký je vzdelaný, vyslali ho jeho predstavení do kláštora v Pompose, kde študoval teológiu a začal aj svoju kňazskú činnosť. Prísne pokánie sa však odrazilo na jeho zdraví – jeho spánkový rytmus sa narušil a niekoľko rokov trpel nespavosťou, čo ho nesmierne fyzicky vyčerpávalo. Napriek týmto ťažkostiam napísal v roku 1042 pre kamaldulských mníchov z Pietrapertosy Životopis sv. Romualda. Ďalej napísal Životopis sv. Odila, opáta z Cluny, svojho učiteľa a tiež životopis dvoch talianskych svetcov Vita sancti Rudolphi et sancti Dominici Loricati.

V roku 1043 sa vrátil do kláštora vo Fonte Avellana a stal sa tu opátom po smrti chorľavejúceho starého opáta, ktorý ho pred rokmi do kláštora ako mladého novica prijímal. Peter Damiani vnímal rehoľnú disciplínu a život v kláštore ako ten najlepší spôsob života, vedúci ľudskú dušu ku spáse. Ako opát sa s entuziazmom pustil do systematickej práce – zreformoval kláštorné pravidlá, upevnil disciplínu, pokračoval v písaní filozofických spisov a traktátov, a vďaka svojim kázňam na námestiach sa čoskoro stal známym po celom Taliansku.

Ako kňaz vystupoval pomerne často aj v Ríme, kde kritizoval nielen márnotratný život šľachty a meštianstva, ale aj neutešené pomery časti katolíckeho kléru. Neúnavne bojoval proti simónii (kupčenie s cirkevnými hodnosťami), svätokupectvu a laxnosti v náboženskom živote. Prísne bojoval proti všetkým cirkevným prehreškom, pritom však nezanedbával ani duchovnú spásu zverených duší – v spovedniciach strávil mnohé desiatky hodín.

Sv. Peter Damiani prísne káral ľudské hriechy a prehmaty a nešetril pri tom nikoho – písal listy šľachte ako aj kléru, dôrazne im pripomínal ich povinnosti a hrozil hnevom Božím, ak nezídu z cesty hriechu a nevrátia sa na cestu pokánia. Okrem toho skladal cirkevné hymny, písal mravoučné rozpravy, životopisy svätých a pod. U mnohých z tých, ktorých kritizoval, si vyslúžil nenávisť, ostatní veriaci, ctiaci Sv. písmo a žijúci podľa katolíckej viery a tradície, si ho však nesmierne vážili a ctili.

Teologická a filozofická tvorba sv. Petra Damianiho

Okolo roku 1050 napísal knihu Liber Gomorrhianus. V tejto, neskôr veľmi známej knihe, sa ostro vyjadroval na tému homosexuality. Dielo sv. Petra Damianiho bolo oveľa kritickejšie a oveľa prísnejšie voči sodomitom, ako dovtedy známe diela Burcharda z Wormsu či Regina z Prümu. Pre sv. Petra Damianiho bola homosexualita jedným z najohavnejších hriechov a homosexualitu v duchovenstve považoval za najhoršiu ranu pre katolícky klérus. Ako napísal vo svojej knihe, ten kto praktizuje homosexuálnu sodomiu je obzvlášť zvrátený a trpí zásadnou dezorientáciou v oblasti prirodzenej komplementarity pohlaví. Sodomitov považoval za šialencov, neschopných ovládať svoju zvrátenú žiadostivosť. Za vrchol považoval neprirodzené a hanebné sexuálne vzťahy medzi kňazmi a dospievajúcimi chlapcami (efebofília). Takýchto kňazov navrhoval prísne trestať a zbaviť posvätného kňazského svätenia (v 11. storočí prebiehalo takéto odsvätenie často veľmi drasticky – potrestanému kňazovi bola rezaná tonzúra na hlave, brušká prstov na rukách, ktorými sa dotýkal Hostie, a mohla nasledovať bolestná poprava). Pre sodomitských kňazov mal len slová toho najhlbšieho opovrhnutia.

Medzi ďalšie významné diela patrí spis De Divina Omnipotentia – O Božej moci, dielo o Panne Márii Officium Beatae Virginis, dielo De Institutione monialis, v ktorom vystríhal veriacich katolíkov pred byzantskými herézami, dielo Liber Gratissimus proti simónii a cirkevnej korupcii. V diele De Caelibatu sacerdotum vášnivo obhajoval celibát katolíckych kňazov a mníchov. Proti ženatým kňazom je namierené aj jeho dielo Contra intemperantes clericos, v ktorom ženatých kňazov tvrdo karhal a ostré výrazy adresoval aj ich manželkám. Jeho hlavným argumentom pre úplnú sexuálnu zdržanlivosť kléru bola požiadavka kultickej čistoty duchovenstva.

Vo svojich teologických spisoch ako prvý formuloval názor, že „filozofia je len slúžkou teológie“, ktorý sa neskôr mylne pripisoval sv. Tomášovi Akvinskému. Tvrdil, že prvým gramatikom (nižší stupeň filozofie) bol diabol a že by „mnísi nemali študovať filozofiu, pretože si Náš Pán Ježiš Kristus nevybral za svojich učeníkov filozofov, ale jednoduchých rybárov“. Filozofia podľa neho nie je potrebná k spáse a vo svojich diskusiách o modalite a Božskej všemohúcnosti zastával názor, že Boh môže konať mimo času oveľa skôr, ako tento názor formuloval taliansky teológ Gregor z Rimini.

Sv. Peter Damiani sa dôrazne angažoval najmä v dvoch sporoch – v spore medzi dialektikami a antidialektikami a v spore o výklade Božej omnipotencie. V prvom z nich išlo o použitie logiky aj v širšom kontexte antickej filozofie pri riešení doktrinálnych filozofických otázok a v druhom spore o to, ako vysvetľovať Božiu všemohúcnosť. Samotný sv. Peter Damiani sa zaraďuje k antidialektikom, odmieta Platóna a jeho astronomické teórie, kritizuje Pythagora a Euklida a vysmieva sa z antických sofistov a peripatetikov.

Diplomat v pápežských službách

Sv. Peter Damiani sa veľmi dobre zapísal u pápeža Klementa II., ktorý ho požiadal, aby zlepšil pomery v Umbrii a nástupca Klementa II., pápež Štefan X. následne vymenoval sv. Petra Damianiho v roku 1058 za ostijského biskupa s tým, aby jasné svetlo viery a apoštolskej horlivosti rozlieval po celom kraji. Sv. Peter Damiani spočiatku nechcel prijať menovanie za biskupa, pretože sa domnieval, že ako prostý rehoľník dokáže pracovať v Pánovej vinici podstatne lepšie. Pochopil však, že Cirkev ho potrebuje a nakoniec pokorne biskupské svätenie prijal. Biskupom a kardinálom potom poslal v list, v ktorom uviedol, že dôstojnosť biskupov, kardinálov a ďalších cirkevných hodnostárov nespočíva v nádherných odevoch a prepychu, ale v tom, ako dokážu nasledovať Krista a apoštolov. Ako biskup a kardinál pôsobil viac ako 15 rokov.

Všetkým veriacim dával príklad svojím osobným životom. Pracoval neúnavne ako kňaz a biskup na spáse duši veriacich, vykonával charitatívnu činnosť, podporoval chudobných, chorých a siroty. Po smrti pápeža Štefana X. ostro vystúpil proti neprávostiam počas konkláve a ctil si ho aj Hildebrand, budúci pápež Gregor VII., ktorý viedol v dejinách Cirkvi boj o investitúru. Podobne ako v Ríme, podieľal sa na usporiadaní cirkevných pomerov aj v Miláne, kde dokonca luza zaútočila na pápežových legátov. Sv. Peter Damiani sa však ani toho nezľakol. Odvážne vystúpil pred vzbúrencov, svojou kázňou dokázal s Božou pomocou zapôsobiť na srdcia ľudí, a ukončil nepokoje v Miláne.

Ako kardinál riešil aj ďalšie vnútorné rozpory v Pápežskom štáte, ktoré súviseli s niekoľkými vzdoropápežmi v 11. storočí. Po celý ten čas sa však bolestne túžil vrátiť do rodného kláštora a pracovať tam na rozvoji rehoľného života. Neúnavne prosil o možnosť návratu do rodného kláštora vo Fonte Avellana. Pápež Alexander II. sa spočiatku zdráhal vyhovieť, nakoniec mu však povolenie predsa len dal. Vyžiadal si však od sv. Petra Damianiho prísľub, že aj v budúcnosti bude pápežovi nápomocný, čo sv. Peter Damiani prisľúbil.

V nasledujúcich rokoch na pápežov príkaz sv. Peter Damiani riešil problémy vo Francúzsku. Pri svojich cestách si našiel čas, aby zavítal aj do slávnych kláštorov v Cluny a Monte Cassine, kde mníchov podnietil k ďalšiemu prehlbovaniu nábožného života. Riešil tiež chúlostivú diplomatickú misiu v Nemecku, kde sa mu podarilo v roku 1069 zachrániť manželstvo nemeckého cisára Henricha IV., ktorý chcel zapudiť svoju právoplatnú manželku Bertu. Svoju poslednú cestu uskutočnil do Ravenny, nad ktorou bol vyhlásený interdikt. Mesto Ravenna totiž podporovalo Nemcov a nie pápeža. Vďaka Petrovej diplomatickej misii sa Ravenna vzdala svojho mylného postoja a pokorne sa sklonila pred pápežovým majestátom.

Táto diplomatická misia bola zároveň poslednou pre sv. Petra Damianiho. 23. februára 1072, pri ceste naspäť do Ríma, sv. Peter Damiani zomiera. Pochovaný bol v cisterciánskom kláštore vo Faenze, kde v mladosti niekoľko rokov ako svetský vzdelanec vyučoval a mesto si ho zvolilo za svojho patróna. Za jeho apoštolskú horlivosť, veľkú učenosť a prísne mravy bol označovaný za „druhého Hieronyma“. Pápež Lev XII. ho vyhlásil októbri 1828 za Učiteľa Cirkvi a pápež Benedikt XVI. ho označil za jednu z najvýznamnejších postáv 11. storočia ako vynikajúceho teológa, milovníka samoty, nebojácneho muža Cirkvi, oddaného Kristovej pravde. Zobrazovaný býva s kardinálskym klobúkom a zauzleným povrazom v ruke (znak disciplíny).

PDF (formát pre tlač)