Praha: Víťazný február 2023? alebo Slovenská cirkev a slovenský vklad do synodálneho chaosu

Branislav Michalka
11. februára 2023   Cirkev   Komentár

Obavy sa napĺňajú

Prvá fáza európskeho synodálneho zhromaždenia v Prahe sa skončila a potvrdila väčšinu obáv, s ktorými katolíci verní tradícii a učeniu Cirkvi očakávali toto kontinentálne vyústenie lokálnych synodálnych ciest. Pokiaľ niekto očakával, že progresivistické a modernistické sily budú stlmené, či dokonca umlčané, tak po pražskej synode už zrejme stratil akékoľvek ilúzie o snahe Vatikánu zasiahnuť voči nárokom zrodeným na pôde donedávna ešte disidentského, ale teraz zrejme už polooficiálneho odporu voči učeniu a morálke Cirkvi.

Sebavedomé vystupovanie čelných predstaviteľov liberálneho krídla – kardinála Hollericha, biskupa Bätzinga či kňaza Tomáša Halíka v Prahe, a ich zaradenie na popredné miesta v programe zhromaždenia jasne ukázalo, kto bude aj na záverečnej synode v Ríme udávať tón. Samotný kardinál Hollerich na záver prvej fázy zhromaždenia uviedol, že druhá fáza – zhromaždenie samotných biskupov, už dokumenty prijaté v prvej fáze nebude môcť revidovať: „Biskupi nemôžu zmeniť to, čo sa prijalo na Európskom synodálnom zhromaždení. Som si istý, že verejná mienka to nebude tolerovať.“ Ide v podstate o nepriamu vyhrážku tým, ktorí by chceli na poslednú chvíľu otočiť kormidlo lode, uvedomiac si, že sa im vymkla z rúk. Verejná mienka – médiá a progresívni aktivisti to nedopustí.

O progresivistických výstrelkoch, ktoré sprevádzali prvú fázu zhromaždenia v Prahe, či lepšie povedané, ovládli ju na záver v dialekticky upravenej a naoko zmiernenej podobe oficiálnych dokumentov, sme písali na portáli Christianitas.sk viackrát:

https://nsch.sk/v-prahe-prebieha-europska-synoda-o-synodalite-biskupi-sa-vsak-este-nedohodli-co-to-vlastne-ma-byt-ta-synodalita/
https://nsch.sk/pokracuje-europska-synoda-v-prahe-nemecki-lidri-agresivne-pretlacaju-svatenie-zien-a-lgbt/
https://nsch.sk/irska-lesba-a-obhajkyna-potratov-bola-sucastou-narodnej-delegacie-na-synode-v-prahe/

Táto neprikrášlená podoba synodálneho zhromaždenia v Prahe ukazuje iný obraz synodálnej cesty, než je slovenským katolíkom predkladaný v oficiálnych médiách, v ktorých sa snažia žurnalisti namiešať upokojujúci koktejl zo zahmlievania cieľov extrémistického progresivizmu zo Západu a bližšie nešpecifikovaného spoliehania sa na akýsi umiernený a údajným „konzervativizmom“ navoňaný progresivizmus východoeurópskych cirkví. Táto zmes, v ktorej sú na jednej strane zamlčiavané najškandálnejšie výstrelky progresivizmu a zároveň sú jeho umiernené formy prezentované ako hlas rozumu, zlatej strednej cesty a nekonfliktného prijatia impulzov z progresivistického krídla (napr. LGBT agenda, rodová rovnosť, zrušenie celibátu, prijímanie pre rozvedených a pod.) ovláda informácie, ktoré sa dostávajú k radovým veriacim na Slovensku.

Všetko je v poriadku?

Samotné referovanie najvyššieho predstaviteľa katolíckej Cirkvi na Slovensku arcibiskupa Bobera o slovenskej účasti na pražskej synode na portáli Postoj navodzuje atmosféru harmónie, podnetného dialógu a dokonca až popretia určitého napätia medzi účastníkmi z východnej a západnej Európy, ktoré pripúšťali aj cirkevné médiá stredného prúdu:

„Nebolo cítiť nejaké napätia, hoci sa možno očakávalo, že pre stret Východu a Západu to bude mať konfliktné kontúry.“

„Som s tým veľmi spokojný, aj záverečné stretnutie bolo prijaté ohromným potleskom, čo znamená, že síce nejde o konečné rozhodnutie, ale že delegáti súhlasili s tým, ako sa urobila syntéza od všetkých národných konferencií.“

Namiesto otvoreného priznania, že pražskej synode z veľkej časti dominovali požiadavky, ktoré sú v rozpore s učením a tradíciou Cirkvi (požehnávanie homosexuálov, akceptovanie ich vzťahov, spoločné prijímanie sviatostí, zrušenie celibátu či svätenie žien), sme sa od arcibiskupa Bobera dozvedeli nasledovné slová, ktoré vytvárajú dojem priam idylickej koexistencie názorových prúdov v Cirkvi:

„Iste, zástupcovia západnej Európy majú svoje konkrétne témy, hovorilo sa o chýbajúcej mládeži, že odchádza z našich komunít. Hovorilo sa o účasti žien a prítomnosti žien, lebo na liturgii sú najmä počas týždňa prítomné a aktívne najmä ženy.

Potom bolo témou aj prijatie všetkých tých, čo sú na okraji a pre niektoré spôsoby žitia sa cítia vylúčení. Avšak o tom všetkom sa diskutovalo veľmi jemne a teším sa, že vieme o takých vážnych veciach, ktoré hýbu svetom a Cirkvou, hovoriť tak pokojne ako tu.“

To sú však nepochybne veľmi zjemňujúce a zahmlievajúce eufemistické označenia pre snahy západných progresivistov svätiť ženy, či akceptovať „vylúčených“ aktívnych homosexuálov. No a označiť za „pokojné“ vystúpenia niektorých progresívcov, ako napr. nemeckej predsedníčky Irme Stetter-Karpovej, ktorá arogantne uviedla, že nemecká cirkev nebude čakať, kým sa svätenie žien zavedie globálne, či útok nemeckého biskupa Bätzinga na kázeň kardinála Ouelleta, ktorú označil za „urážlivú pre LGBT“, to je zrejme tiež trochu zavádzajúce. Nehovoriac už o záplave rôznych feministických aktivistiek katolíckej proveniencie, ktoré neustále opisovali údajne tristnú situáciu žien v Cirkvi.

Každý bude spokojný

Za upokojujúcim referovaním arcibiskupa Bobera o synode v Prahe môžeme tušiť snahu, aby sa slovenskí katolíci čo najmenej rozrušili z reálneho prieniku progresivistických požiadaviek do synodálnych dokumentov a nadobudli dojem, že sa vlastne nič závažné v Cirkvi nedeje. Na druhej strane môžeme vidieť snahu nedráždiť ani mocné progresivistické sily, ktoré, ako sa zdá, budú určovať chod Cirkvi v najbližšej budúcnosti. Výsledkom je snaha zapáčiť sa všetkým:

„Takisto záverečný dokument je urobený veľmi citlivo, vidím nádej, že v Cirkvi sa prijme synodalita ako súčasť komunikácie medzi ľuďmi. Nikoho nechceme ani vylúčiť, ani ponížiť, ani vyvyšovať. Existuje veľká túžba, aby sme boli seberovní, aby sa pristupovalo ku každému s rešpektom a aby sa nikto nevylučoval, napriek tomu, že má iné názory.“

Nuž, uvidíme či sa bude týkať toto „nevylučovanie“ iných názorov v synodálnej Cirkvi, aj katolíkov trvajúcich na tradičnom cirkevnom učení, morálke a liturgii. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje.

Táto snaha dať každému to, o čo si zažiada, napriek tomu, že si požiadavky odporujú, vytvára v konečnom dôsledku náukový a ideový chaos, ktorý sa ukazuje pri sledovaní neprikrášlených správ ako trvalá súčasť synodálnej cesty. No a tieto chaotické vody sú tým najlepším loviskom pre progresívne živly, ktoré na rozdiel od katolíkov stredného prúdu presne vedia, čo konkrétne chcú, zatiaľ čo katolíci stredného prúdu chcú len – pokoj a jednotu. A to zrejme za akúkoľvek cenu.

No a keďže víťazia progresivistické sily, bude pokoj znamenať zrejme pax progressivum. Že sa aj na Slovensku začínajú nakláňať misky váh na postupujúcu progresívnu stranu, o tom by mohlo svedčiť uverejnenie agentúrnej správy o vyjadreniach kardinála Hollericha ohľadom ukončenej prvej fázy pražskej synody na portáli TK KBS. Ide v podstate o otvorené priznanie skutočnej tváre synodality, po rokoch zahmlievania, keď sa škandalózne spochybňovanie katechizmu a cirkevnej náuky ohľadom homosexuálov zo strany kardinála Hollericha netešili prílišnej pozornosti oficiálnych médií. Teraz sa už uvádza, zrejme ako samozrejmosť:

„K požiadavkám, ktoré vyslovili niektorí delegáti, najmä zo strednej a severnej Európy, a ktoré predniesli tí, ktorí pred budovou, kde sa konalo zhromaždenie, v mene LGBT osôb a s transparentmi žiadali o „rovnosť“ v Cirkvi, kardinál hovorí: Cirkev je pripravená o týchto požiadavkách uvažovať a modliť sa za nich. Pápež nám povedal, aby sme boli inkluzívni, o tom niet pochýb.“

Musíme sa zbaviť prežitkov

Oficiálny Slovenský príspevok ku kontinentálnej synodálnej konzultácii, odprezentovaný v Prahe, ktorý bol uverejnený na TK KBS, môžeme vnímať ako pokus zladiť všeobecnú averziu (jednu z najväčších v EÚ) slovenskej populácie (nielen katolíkov) voči legalizácii homosexuálnych vzťahov a ideológie LGBT, s očakávaním progresivistov, že synodálnosť pomôže presadiť tieto nehoráznosti do tela Cirkvi. Všetky body balansujú na hrane a dajú sa v prípade potreby (a odporu masy) interpretovať rôznym spôsobom. Tomu napomáha všeobecná frázovitosť aj chaotická zmes protikladných tvrdení a požiadaviek. Zároveň sa pod zahmlievajúcou terminológiou skrývajú náznaky progresivistických požiadaviek, ktoré by sa v otvorenej podobe stretli s odporom bežných slovenských katolíkov. Ako to však už na Slovensku býva, autori sa zrejme spoľahli aj na to, že text vlastne nikto nebude čítať, takže v niektorých bodoch presiakol revolučný duch dokumentu na povrch.

Táto implicitná revolučná bojovnosť sa ukazuje už na začiatku dokumentu, kde sú vymenované údajné skutočnosti, ktoré „bránia synodálnemu spoločenstvu“ na Slovensku, čím sa automaticky navodzuje atmosféra boja dobrej a pokrokovej „synodality“ so zaostalosťou:

„Silné zakorenenie v tradicionalizme, klerikalizmus, individualizmus a aktivizmus.“ (Nepriatelia pokroku sú tu jasne označení a to s veľmi ľavicou terminológiou. Sú to spiatočnícki tradicionalisti, kňazi trvajúci na hierarchickosti a autorite v Cirkvi, sebeckí kverulanti, ktorí uprednostňujú individuálnu zbožnosť pred zapájaním sa do kolektívu.)

„Používanie jazyka, ktorý je vzdialený od života a problémov veriacich, chýba hlbšie objasňovanie Svätého písma v homíliách.“ (Požiadavkou každej revolúcie je transformácia jazyka do novej, pokrokovejšej, aktuálnejšej podoby. Nový jazyk má napomôcť odlíšiť nový život od starého, diskreditovať staré pojmy ako prekonané a umožniť inovátorom sformovať mysle ľudí do takej podoby, v ktorej bude premýšľanie v starých pojmoch nemožné. Požiadavka aktuálneho a inkluzívneho jazyka je tu neorganicky prepojená s homíliami a Svätým písmom, zrejme aby bola odvedená pozornosť od revolučnosti požiadavky.)

„Nedostatočné ocenenie úlohy a poslania žien, aj zasvätených v Cirkvi.“ (Otvorené obvinenie „starej“ Cirkvi, že vlastne celé stáročia, či dokonca tisícročia ignorovala ženy, podceňovala ich a prisudzovala im podradnú úlohu.)

Nové skúsenosti?

Za týmto uvedením údajných bŕzd pokroku nasleduje zmätený súpis pozitív synodálnosti pod titulom „Nové osvetľujúce skúsenosti“, ktoré už synodalita priniesla. Tieto body však vyvolávajú otázky a oprávnené obavy zo smerovania synodálnej cesty:

„Duchovné zakorenenie v Kristovi – návrat k evanjeliu, ku koreňom kresťanstva, prežívanie viery vo vlastnej rodine, byť zapáleným misionárskym učeníkom.“ (Doteraz Cirkev nebola zakorenená v Kristovi?! A bola vzdialená od evanjelia, keď sa k nemu musí teraz vracať?! Rodiny v minulosti neprežívali vieru, túto možnosť objavila až synodalita?)

„Obraz synodálnej Cirkvi ako stanu alebo rodiny, ktorá vie poskytnúť prijatie a bezpečie.“ (Čo konkrétne si máme predstaviť pod týmito vágnymi poetizmami? A prečo nie tradičný obraz Cirkvi ako pevnosti na skale, ak je v hre už opäť pocit bezpečia, ktorý ešte nedávno progresivisti označovali za uzavretie sa do geta? Viď otec Halík: „Čo je bez chvenia, nie je pevné.“)

„Dôležitosť vzájomného počúvania jedni druhých v Cirkvi, ale aj načúvania svetu.“ (Bolo doteraz málo toho načúvania svetu? Ale veď už celé desaťročia načúvame svetu tak intenzívne, že niektorí majú problém nielen s katechizmom, ale aj s 10 Božími prikázaniami.)

„Potreba formácie v synodalite a vytvárania fungujúcich synodálnych orgánov, napr. pastoračných rád.“ (Ako to, že prvý konkrétny návrh v záplave všeobecnosti, prináša paradoxne zavedenie ďalšieho byrokratického medzičlánku? Je to symbolické vyjadrenie toho, čo doteraz priniesla každá revolúcia – nárast byrokracie?)

Označenie napätia alebo nepriateľov revolúcie?

Potom v dokumente nasleduje pasáž o „napätiach“ v cirkevnom spoločenstve. V nej sú vymenované údajné napätia, ktoré majú očividne odhaliť v 21. storočí odsúdeniahodnú atmosféru nedemokratickosti a autoritárstva v Cirkvi, ktorou sa ale Cirkev nikdy netajila, vzhľadom na svoju nedemokratickú úlohu: hlásať jedinú pravú vieru. Čiže nejde o žiadne objavné zistenia, akurát sa tento stav v duchu ľavicovo revolučných a reformistických fráz prezentuje ako niečo problematické a odsúdeniahodné. Pritom sa opäť s dôkladnou krátkozrakosťou zabúda na fakt, že odsúdiť v Cirkvi minulosť znamená podpíliť si konár, na ktorom Cirkev sedí. Pokiaľ budú ľudia mimo Cirkev, ale aj v Cirkvi vidieť, že táto organizácia sa údajne takto fatálne mýlila celé stáročia, čo ich presvedčí, aby do nej vstúpili alebo v nej zostali?

Pozrime sa bližšie na otvorené pretláčanie revolučnej agendy definovaním „napätí“. Tie sú akousi encyklopédiou požiadaviek cirkevného liberalizmu, modernizmu a progresivizmu, dokazujúcou, že progresivistické sily v slovenskej cirkvi sú pri chuti a postupne zlaďujú svoje požiadavky s trendmi na Západe:

„Medzi Cirkvou ako spoločenstvom, rodinou Božích detí a Cirkvou ako inštitúciou či štruktúrou: na jednej strane je tu túžba po živšej Cirkvi – na druhej obhajovanie existujúcich štruktúr, strach zo straty inštitucionálnej moci a vplyvu.“ (Šokujúca veta, ktorá vlastne obviňuje cirkevnú hierarchiu, že má strach zo straty inštitucionálnej moci a vplyvu! Za podobnú formuláciu by sa nemuseli hanbiť ani klasici neomarxistickej školy. Dobrá strana napätia – veselí, otvorení a inkluzívni katolíci – zlá strana napätia: tí, čo veria, že Cirkev by mala byť zachovaná v hierarchickej podobe, v akej tu je už 2000 rokov.)

„Medzi tým, že ženy tvoria väčšinu tých, čo sa zúčastňujú na liturgii a cirkevných aktivitách – a väčšinu rozhodovacích a riadiacich funkcií zastávajú muži.“ (Veta doslova kopírujúca argumenty nemeckých feministických príručiek. Dialektika, ktorá stojí za týmito sťažnosťami je dokonalá: najprv vyhnať mužov z chrámu tým, že im zhnusíme ženskou sentimentálnosťou, infantilnými pesničkami a trápnymi kreáciami chodenie do kostola a potom poukázať na fakt, že aktívne sú už len ženy.)

Misia za hranicami alebo bez hraníc?

Táto revolučnosť presvitajúca na povrch, sa nakoniec odzrkadľuje aj v niektorých záverečných bodoch „misie“, ktorú si pútnici na synodálnej ceste pred sebou vytýčili. Tieto body rezonujú v rovnakom duchu, ako ich západné revolučné ekvivalenty, pričom ide opäť o veľmi všeobecné frázy, za ktorými si môžeme predstaviť čokoľvek, ale ktoré v prípade, že budú naplnené liberálnou a progresivistickou matériou, poslúžia ako účinné baranidlo na búranie hradieb v cirkevnom učení a organizácii:

„Adekvátnejšie odpovedať na znamenia čias a na potreby doby.“ (Ešte väčšie prispôsobenie sa svetu?)

„Byť otvorenou Cirkvou: aby sa všetci cítili v Cirkvi „doma“, otvorenou voči celosvetovým i miestnym problémom.“ (Otvorenou voči: LGBT, heretikom, pohanom, ateistom, aby sa v nej cítili doma?)

„Rozvíjať dialóg s neveriacimi alebo odlúčenými od Cirkvi.“ (Premena Cirkvi na protestantský model?)

Už Slovensko vstáva…?

Pokiaľ porovnáme text slovenského dokumentu so zahraničnými, zistíme, že sa príliš neodlišuje od ostatných lokálnych príspevkov. Všetky sú viac alebo menej presiaknuté oným reformistickým a revolučným duchom nespokojnosti s tým, ako sa podoba katolíckej Cirkvi vyvíjala počas dvoch tisícročí a vierou, že neustálymi zmenami v štruktúre a mocenských pozíciach dôjde k zdokonaleniu Cirkvi.

Tento spôsob uvažovania, taký typický pre všetky revolučné hnutia, je dôkazom, že slovenská cirkev sa za posledných desať rokov radikálne posunula od podoby, v ktorej jej biskupi vydávali pastierske listy pranierujúce kultúrnu a sexuálnu revolúciu, do podoby, keď vykročiac na synodálnu cestu už necítia potrebu varovať veriacich, tak ako v minulosti, pred revolučnou nákazou. A to mal byť, pokiaľ si dobre spomínam na zápalisté vyjadrenia o úlohe Slovenska v ochrane kresťanských hodnôt, základ osobitého a údajne výnimočného vkladu Slovákov do pokladnice európskeho katolicizmu. Špekulovalo sa dokonca s odkazom na určité výroky Jána Pavla II. o tom, že Slovensko zachráni Európu!

Slovenský vklad sa však ukázal opäť v pravom svetle len ako otrocké opakovanie prevládajúcich trendov, bez akejkoľvek snahy vzoprieť sa evidentne heterodoxným vplyvom. Nech je to poučením pre tých Slovákov, ktorí hľadeli zhora na úpadok Západu:

Hic occidens, hic salta!

PDF (formát pre tlač)